Menu
Pomaly sa blížila zima v roku 1657. V Rimavskej Sobote v časti zvanej Mlynský klin stál malý biely domček. Býval v ňom postavou statný majster kováčskeho remesla Ján Csikszéki. Už začiatok novembra bol mrazivý. Ľudia museli von zo skríň vyťahovať teplý odev a kožuchy.
Ján Csikszéki sa chystal do lesa pri Mojíne, aby si na celú zimu zabezpečil dostatok dreveného uhlia. Durila ho už aj manželka, aby nečakal, pokiaľ prituhne ešte viac a príde nemilosrdná zima. Peniažky do domácnosti boli treba a bez uhlia sa nedalo kuť vo vyhni. Napokon kováčske remeslo bolo jediné, ktoré rodine poskytovalo síce skromnú, ale dostatočnú obživu. Deti im rástli a syn Janko potreboval koženú zásteru, lebo sa chcel priúčať remeslu. Dcére Anikó by už bol vhodný nový lajblík, menší syn Miško zase nemal zimnú čiapku a malá Dora, tak tej by bolo zaobstarať viac vecí. Každý groš by sa bol v rodine zišiel.
Článok pokračuje pod reklamou
Napáliť drevené uhlie nejde zo dňa na deň, a tak sa kováč chystal na dvojtýždňovú odluku od rodiny. Nebude síce príliš ďaleko od domu, ale domov sa dostane, až keď bude mať pripravený dostatok uhlia na celú zimu. Jeho manželka zarezala kurence a dala ich upiecť, napiekla aj chlebík a všetko zabalila do tanistry. Ján Csikszéki sa obliekol, najskôr však nabil pušku a spolu s prachovou náplňou tam vložil malé použité hlavičky klincov, ktoré pozbieral vo vyhni. Toto strelivo mal overené, používal ho proti vranám, keď sa zlietali na strechu jeho stodoly číhajúc, ako by vedeli uchmatnúť jedno kuriatko od kvočky. Teraz však zbraň nabíjal kvôli vlkom, ktorí sa v sychravom počasí objavili aj v lesoch nad Mojínom.
Prečítajte si tiež: Vrtochy počasia v Rimavskej Sobote spôsobili nie jeden problém
Keď prišiel do lesa, tak si najskôr spravil provizórnu skrýšu, aby sa vedel skryť pred vetrom, keď si na kúsok skloní hlavu k odpočinku. Potom sa pustil do prípravy miliera. Práca mu išla od ruky a už mu tam začínal plynúť druhý týždeň. Potravu si rozdelil na dni, ktoré predpokladal, že tam strávi. Jedného večera, keď sa chystal najesť, zistil, že mu zmizlo pečené kura a nezostalo po ňom ani najmenšej stopy. Na ďalší deň prišiel o skoro celé zásoby jedla. Čakali ho krušné dni o hlade, ale nechcel sa poddať, hnala ho túžba svoju prácu dokončiť. Hlad sa začal v jeho útrobách čím ďalej tak tým viac ozývať a jeho stav zhoršovala tiež zima, ktorá sa hlásila o slovo.
Už bola tma, keď pri mihotavom svetle ohňa zbadal, ako sa do jeho skrýše blíži pes. Hneď mu svitlo, že tam je príčina jeho hladu a stavu, v akom sa nachádza. Bol roztrpčený, nepremýšľal a neváhal ani chvíľku. Zdvihol pušku a zamieril. Ozval sa výstrel, bol presný a večerné ticho tak preťalo zúfalé zavýjanie smrteľne zraneného psa.
Ten pes tam nebol sám, jeho majiteľ bol váženým majstrom, ktorý na kováča podal pri prvej príležitosti oznámenie. Následky boli fatálne, Ján Csikszéki bol vylúčený z cechu kováčov a ďalej nemohol prevádzkovať svoju činnosť. Bolo to v tých časoch kruté rozhodnutie, ktoré nemilosrdne dopadlo na celú rodinu nešťastného kováča.
Nevynechajte ani: Ako si kňaz nechtiac podpálil vlastný kostol
Vrátil sa domov a už nedokázal rodine poskytnúť obživu. Cez deň sa pozeral na plačúcu manželku a na deti, ktoré prosili o potravu. V noci ho trápili desivé sny, keď jeho telo v nich trhali zúrivé psy. Napokon sa odhodlal a dňa 18. 3. 1658 zašiel za cechmajstrom kováčov Jurajom Bocsahy a požiadal ho o pomoc. Prosil sa mu, že pokiaľ ho cech kováčov neprijme späť do svojich radov, tak v krátkej dobe sa pominie ako žobrák.
Cechmajster poznal celý prípad a tiež s ním nebol úplne stotožnený. Sadol si k stolu a napísal ctenému hlavnému sudcovi mesta Rimavská Sobota odvolanie v mene Jána Csikszékiho a pridal tam aj svoj podpis. Veci sa dali rýchlo do pohybu a hlavný sudca mesta dal na žiadosť cechmajstra tak, ako to bolo zvykom, zvolať cechový súd, aby raz a navždy rozhodol.
Súd sa konal hneď na druhý deň a zasadli v ňom prísažný Hontianskej stolice Štefan Nyústyai, prísediaci jurát Hontianskej stolice Michal Nagyváthy, zástupca cechu kupcov Andrej Apalin, zástupca cechu obuvníkov Ján Varga, zástupcovia cechu zlatníkov František Bocsahi, František Farkas a Gergely Eötvös, zástupca cechu obuvníkov Michal Gábor, zástupcovia cechu garbiarov Juraj Nyereggyártó a Pavol Csiszár a napokon zástupca tkáčskeho stavu Michal Gór.
Počas výsluchu Jána Csikszéki zopakoval všetko to, čo je hore vyššie uvedené. Na záver ešte dodal, že ľutuje toho, čo sa stalo a už nikdy v budúcnosti sa ničoho nedopustí. So slzami v očiach prosil ctených pánov, aby ho prijali späť do cechu kováčov, lebo ináč zahynie. Potom vyšiel von a čakal, kým sa sudcovia medzi sebou dohodnú.
Po porade bol vynesený konečný ortieľ. Sudcovia vzali v úvahu, že sa im Ján Csikszéki prosil a odvolával sa tiež na žijúceho boha, aby ho nezbavili potravy. Súd ďalej konštatoval, že obvinený sľúbil nedopustiť sa žiadneho prehrešku v budúcnosti. Ďalej sa zaviazal, že bude šíriť osvetu, aby sa aj ďalší vyvarovali protiprávneho konania.
Ctený súd dňa 19. 3. 1658 v Rimavskej Sobote písomne vydal rozhodnutie, že Ján Csikszéki bude prijatý späť do cechu kováčov. Bude sa na neho hľadieť ako na osobu, ktorá nebola trestaná a až by mu niekto niekedy toto vyhodil na oči, tak ten bude potrestaný pokutou vo výške 12 forintov.
Ján Csikszéki trikrát úctivo poďakoval a rozbehol sa domov zvestovať radostnú novinu. Doma vyobjímal a vybozkával manželku a aj všetky deti. Potom vbehol do vyhne, veselo začal dúchať do pahreby a pospevoval si: „Teba chválim, pane, lebo Ty si ma podržal a milostivo zodvihol.“
Zdroj:
Gömör - Kishont zo dňa 21. 11. 1889
Autor:
Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
