Menu
Jeseň roku 1881 bola nevľúdna. Ochladilo sa a dážď bol skoro na každodennom poriadku. Jedného podvečera v Rimavskej Sobote vchádzali do dvora hotela Tri ruže (Tatra) vrchovato naložené tri vozy. Poukladané tam boli rôzne rekvizity a na nich bol ako kŕdeľ osirelých vrabcov usadený zbor hercov kočovného divadla.
Boli premoknutí a uzimení, a tak si vo dvore hotela vystierali svoje skrehnuté údy. Riaditeľ divadla Jozef Keszi vyplatil furmanov a svojej manželke riekol: "Tak a prišli sme o všetky peniaze, pokiaľ sa nad nami nezľutuje nejaký zázrak, zase sa utisneme na teba a tvojich vtáčikov." Riaditeľova manželka bola známa tým, že z vosku dokázala vymodelovať krásnych kanárikov. No a v prípade finančných suchôt divadelníkov, tieto predávali ľuďom na uliciach.
Článok pokračuje pod reklamou
Vtedy za riaditeľom prišiel herec Jozef Gyüszü a pýtal si od neho jeden forint. Hovoril mu, že je hladný, uzimený a chce si pohľadať nocľah. No a napokon pri najbližšom predstavení hrá postavu veľmoža a potrebuje, aby mu mince štrngali vo vrecku. Riaditeľ napajedene odvrkol, že mu nič nedá a má úplne iné starosti, veď potrebuje nasýtiť a ubytovať celý zbor. Gyüszü sa namosúrene utiahol a vo svojej duši spriadal pomstu.
Jozef Keszi si v Troch ružiach sadol k stolu, hlavu si sklonil do dlaní a úpenlivo premýšľal čo prinesie zajtrajší deň a blízka budúcnosť. Zrazu sa ten zázrak dostavil, keď k nemu prisadol miestny zubný technik Peter Panoha. On pod pseudonymom písal drámy a Jozefa Kesziho šiel poprosiť, či by jeho divadelný zbor nemohol nacvičiť jeho najnovšiu hru, no a dodal, že to nechce zadarmo.
Bol to priamo dar z nebies pre hercov a tak sa pred premočenými hercami začali objavovať džbány s vínom. Zubný technik nešetril a tak herecký zbor sa zmáčal toho večera po druhýkrát. Tentokrát však nie od dažďa, ale od nadmerného konzumovania vína.
Na druhý deň začal súbor nacvičovať drámu, ktorej dej sa odohrával v stredoveku a jej názov bol: Bledá hviezda v rohovej bašte. Na piaty deň po príchode divadelníkov do mesta, bolo všetko pripravené na uvedenie drámy. Sála hotela Tri ruže sa úplne zaplnila a diváci mohutným potleskom privolávali hercov na javisko. Predstavenie začalo a všetko išlo ako po masle, herci skvele zvládli svoje úlohy a aplauz publika svedčil o tom, že diváci prejavujú svoje nadšenie z ich výkonu.
Prebiehala práve krátka prestávka a za zatiahnutou oponou sa pripravovali kulisy k poslednému dejstvu. Riaditeľ Jozef Keszi dal pokyn Jozefovi Gyüszüvi, aby javisko poprášil živicovým práškom. Schyľovalo sa v hre k súboju na meče a on nechcel, aby sa niektorý z aktérov pošmykol a spadol, veď by to bola blamáž. Jozef Gyüszü vycítil, že prichádza čas jeho pomsty.
Riaditeľ mu nedal žiadaný forint a ani ho do novej hry neobsadil. Vo svojom vrecúšku na tabak mal sitko. Slúžilo k tomu, aby ho vedel preosiať a jemný prášok tak neplnil do fajky. Miesto živice na podlahu javiska nasypal poprašok tabaku.
Článok pokračuje pod reklamou
Začalo záverečné dejstvo, v okne bašty stála uplakaná Adelaida, ktorú hrala Jolana Fenkő, zavrel ju tam jej žiarlivý manžel Brinzakár v podaní riaditeľa Jozefa Kesziho a pred baštou stál rytier Libacsetitt v podaní Tónyho Morvaia. Šľachetný rytier prichádza na pomoc svojej milej, jej manžel pristihne milenca ako jej pomáha k úteku a dochádza k súboju na meče. Po krátkej šermovačke dostáva rytier smrteľné seknutie a padá k zemi. Žiarlivý manžel mŕtvemu telu riekne, tak z teba konečne vyletela para!
V tej chvíli sa do nosa rytiera dostáva zvírený tabakový prášok a nekontrolovateľne trikrát za sebou kýchne. Riaditeľ v úlohe žiarlivého manžela sa snaží zachrániť situáciu so slovami: "Tak Ty ešte žiješ, teraz z teba vyrazím paru a sekol ešte raz.“ Nuž, snaha to bola márna, lebo mŕtveho rytiera chytila ďalšia séria kýchaní a to dokonca taká, že nechtiac sfúkol aj dve petrolejové lampy na javisku. Čo bolo horšie, tak kýchať začala aj akože mŕtva Adelaida, ktorá mala medzičasom spáchať vo veži samovraždu v žiali nad zabitím svojho milého a kýchal už aj riaditeľ v úlohe žiarlivého manžela.
Jemný tabakový prášok sa víril ďalej a kýchať začali tiež diváci sediaci v prvých radoch. Tí, ktorých to nezasiahlo, sa zabávali skvele. Ozývali sa výkriky: „Bravó“, čiastočne aplauz a veľký hurónsky smiech. Nikdy predtým sa obecenstvo v Rimavskej Sobote nezabávalo tak dobre na dráme, ako toho večera.
Ešte tej istej noci veľmi rýchlo opustil zahanbený zbor divadelníkov naše mesto. Stratili svoju dôstojnosť, keď sa im z vážnej drámy podarilo vyrobiť hotovú paródiu.
Zdroj: Tolnai Világlapja zo dňa 16. 4. 1924
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
