Menu
Kto do roku 1892 prechádzal po ceste v smere od Pavloviec do Rimavskej Seči, musel prejsť povedľa malej dedinky Martinovej. Dalo sa tam vidieť na voľnom priestranstve pár jednoduchých dedinských domov a na miernej vyvýšenine jednu väčšiu stavbu. Tie domy boli časťou obce a ostatné príbytky boli postavené v doline.
Pokiaľ sa cestujúci nepozrel na tabuľu označujúcu obec, tak mohol mať dojem, že je to nejaký majer. Tých pár domov obývajú čeľadníci a väčšia budova je sýpkou. Nebola to pravda, išlo o kostol patriaci evanjelickej reformovanej cirkvi. Postavený bol v rokoch 1793-1794 a šlo o jednoduchú stavbu bez nejakých architektonických ozdobných prvkov. Kostol dali postaviť veriaci zo svojich skromných prostriedkov, aby preukázali svoju oddanosť k viere tým, že si dokázali vybudovať boží chrám.
Na stavbu veže veriacim nezostali peniaze a dosť ich to aj mrzelo. Toto trpké poznanie sa prenášalo z pokolenia na pokolenie. Zbierka na vežu prebiehala nepretržite, ale vždy sa našli nejaké neočakávané výdavky, ktoré pohlcovali prácne nasporené peniažky. Nuž, dedinka mala dohromady len 60 domov a bývalo tam 200 až 220 obyvateľov. Šlo o manuálne pracujúcich, ktorí neoplývali bohatstvom.
Článok pokračuje pod reklamou
V strede januára roku 1892 zašiel správca farnosti do domácnosti farára, ktorý ležal v posteli s chrípkou. Prihovoril sa mu: „Vie velebný pán, že o čom rozprávajú ľudia v dedine?“
Farár mu odpovedal, že ako by mohol vedieť, keď leží v posteli a s nikým sa nestretol. Správca teda pokračoval: „Nuž, to hovoria všetci, že velebný pán dal už postaviť školu pre učiteľa, sebe dal postaviť hospodárske a vedľajšie budovy. Len veriacim nechce postaviť vežu ku kostolu a nech sa na ten kostol pozrie, však má popraskané steny a tu je príležitosť na jeho celkovú opravu a aj stavbu veže. Všetko by sa dalo spraviť, len velebný pán by musel chcieť.“
Farárom to heglo a odpovedal, že školu dal postaviť nie pre učiteľa, ale pre deti z dediny. Na hospodárske a vedľajšie budovy bola tiež potreba. No, ale pokiaľ veriaci tak chcú mať tú vežu, nech si dobre premyslia, akú obetu budú musieť priniesť.
Dňa 17. 1. zasadalo presbytérium a preberali výstavbu veže. Hneď nato sa uskutočnila verejná schôdza veriacich. Obyvatelia obce súhlasili, že sa do prác ochotne a bezodplatne zapoja a poskytnú tiež povozy na dovoz stavebného materiálu. Dňa 20. 1. bola definitívne schválená stavba veže kostola a na konci mesiaca vozy začali dopravovať na stavenisko tehly.
Stavebný plán vypracoval tesársky majster Ladislav Feješ z Putnoku a kým ho cirkevné úrady schvaľovali, tak veriaci úplne rozobrali popraskanú stenu kostola. Vykopali sa základy pre vežu a základný kameň sa položil dňa 19. 2.
Veriaci pracovali oduševnene, pomáhali ako len vedeli a mnohí z nich odovzdávali farárovi desatinu zo svojho skromného príjmu, len aby mohla stavba pokračovať. O dva mesiace už stála 13 metrov vysoká veža, ktorú postavil miestny murár Ján Vincze.
Článok pokračuje pod reklamou
Strechu na kostole v desaťmetrovej výške vyhotovil tesár Ladislav Feješ. Dňa 29. mája Ján Czeglédy a jeho manželka Julianna rod. Czikó, darovali na vežu kostola znaky: guľu, kohúta a hviezdu, ktoré sa hneď vtedy zakladali, a medzi veriacimi zavládlo nadšenie. Dňa 28. augusta bola celá stavba úspešne dokončená. Veža bola tak pekná, že na okolí nemala páru.
Snaha samotných veriacich spolu s miestnym farárom by nebola bývala úspešná. Ich nadšenie oslovilo tých správnych ľudí, ktorí ochotne pomohli. Išlo o Antona Vargu, farára z Bátky, Mikuláša Csíziho, učiteľa zo Šimonoviec, Štefana Boroša, mlynára z Rimavskej Seči, ktorí štedro prispeli. No a svoju prácu odviedli aj obyvatelia z Belína, ktorí poskytli chýbajúce tehly a potrebné povozy.
Veriaci z Martinovej dokázali splniť sen svojich rodičov, starých a prastarých otcov, ich kostol mal konečne svoju vežu a celý bol opravený. Ich zrak sa uprel na budovu fary, ktorá začínala byť v havarijnom stave...
Zdroj: Záznamy evanjelického farára Jozefa Seresa uverejnené v Gömör zo dňa 8. 1. 1893
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
