Menu
V presne nezistený deň mesiaca november roku 1933 sa po uliciach mesta potuloval ešte len 19-ročný miestny mladík Ján Dorka. Napriek svojmu veku patril medzi známe postavy rimavskosobotského podsvetia. Viacnásobne bol trestaný za krádeže a svoj kumšt si ešte ako maloletý zdokonaľoval v košickej polepšovni, kde mu svojho času súd odporučil vzdelávací pobyt.
Jeho kroky viedli k železničnej stanici a zrakom jatril po okolí sledujúc, či by si nemohol niečo nebadane privlastniť a následne speňažiť. Do tzv. Princovej krčmy pri stanici prichádzal na bicykli Ján Iboš z Nižného Blhu. Bol si niečo vybaviť v meste a pred dlhou cestou domov chcel vypiť nejaký trúnok na posilnenie.
Oprel si bicykel o stenu krčmy a viac ho nevidel, ufujazdil na ňom Ján Dorka využijúc nečakanú príležitosť. Vedel, že v meste bicykel nemôže predať a tak kupcov hľadal v Nižnej Pokoradzi. Nechcel zaň veľa, len 400 korún, ale nepochodil tam. Poznali ho ľudia a tušili, že pre bicykel by si raz prišli žandári a nemali by potom nielen peniaze, ale ani bicykel. Ján Dorka sklamaný na ňom prišiel domov a odložil ho do drevárni.
Článok pokračuje pod reklamou
Vybral sa opäť do mesta a tam uvidel, ako zo svojho domu odchádza vdova Kosinerová. Chvíľu počkal a keď zašla za roh, tak sa jej vlámal do domu. V hotovosti našiel 500 korún, ktoré si hneď privlastnil a jeho oči očaril mohutný trezor v jednej z izieb. Bol zamknutý, ale trpezlivo hľadal kľúče a šťastie mu prialo.
V útrobách wertheimky (nedobytná, ohňovzdorná pokladnica, pozn. red.) sa skrývali šperky v hodnote 15 000 korún a aj tie zmenili majiteľa. Vdova Kosinerová po návrate domov rýchlo zistila, že jej v domácnosti šarapatil nevítaný hosť. Neváhala ani chvíľu a navštívila četnícku stanicu. Ulúpené šperky vedela popísať celkom presne a ich opis šiel do éteru za pomoci telegrafu pre všetky četnícke stanice v Československu.
Medzitým Ján Dorka ako opatrný človek odcestoval do Žiliny a tam vyhľadal záložňu. Odcudzené šperky nechal v záložni a so slušnou hotovosťou vo vrecku sa cítil byť dočasne kráľom. Kruh okolo neho sa však začal zužovať a on o tom nemal ani najmenšiu potuchu. Četníci v Žiline, keď obdržali opis šperkov telegraficky z Rimavskej Soboty, si dali tú námahu, že obchádzali aj záložne v meste.
Mali veľmi dobrý inštinkt a v jednej záložni objavili ukradnuté cennosti. Majiteľ záložne sa dobre pamätal na mladého muža a dokázal ho celkom slušne popísať. Do éteru tentoraz telegraf vyťukával podobu páchateľa a bezpečnostný aparát sa rozkrútil na plné obrátky.
Ján Dorka si ešte stále užíval život bohéma, ubytovaný už týždeň v jednom z hotelov v Žiline. Aj do toho hotela zavítali četníci nechajúc tam opis hľadanej osoby. Ján Dorka sa po jednom zo záťahov vracal späť na noc do hotela. Vrátnik ho zrakom sledoval a hneď si ho dal do súvislosti s obežníkom, čo tam nechali četníci. Počkal, pokiaľ mladík vyšiel po schodisku a pritiahol si k sebe telefónny aparát. Dorkovi sa niečo na vrátnikovi nepozdávalo a tak nevošiel do izby, ale sa utiahol na poschodí do výklenku. Na vlastné uši tak počul, ako vrátnik oznamuje četníckej stanici, že osoba podobná hľadanej, sa zdržiava práve v ich hoteli.
Ján Dorka vedel, že tu začína ísť do tuhého, rýchlo vbehol do izby, otvoril okno a vyskočil von na ulicu. Ľudia vonku si najskôr mysleli, že ide o nejakého samovraha a tak urýchlene upovedomili o skoku vrátnika z hotela. Ten v tej chvíli vedel, že pred sebou má unikajúceho zločinca a spustil poplach. Za utekajúcim Dorkom sa rozbehol vrátnik a s ním aj zostávajúca časť personálu z hotela, pridali sa tiež okoloidúci ľudia a v uliciach Žiliny sa strhla pravá naháňačka.
Ján Dorka bol mládencom a dych mu ešte dobre slúžil. Možno by aj bol býval unikol, keby sa z protismeru nezapojili do týchto bežeckých pretekov aj prichádzajúci četníci. Proti presile nemal šancu a uzavreté mal všetky únikové cesty. Na jeho rukách zacvakli putá a na četníckej stanici v Žiline sa priznal k svojmu skutku.
Článok pokračuje pod reklamou
Nasledoval jeho prevoz do Rimavskej Soboty, kde na neho už netrpezlivo čakal tamojší prokurátor. Četníci pri domovej prehliadke našli v drevárni bicykel, čo odcudzil Jánovi Ibošovi spred pohostinstva a tak mu pribudol ďalší trestný čin na rováši. Sudca ho poslal rovno do vyšetrovacej väzby a keďže sa práve blížili Vianoce, mohol Ján Dorka dumať, prečo ich netrávi doma, ale kus skromnejšie v árešte.
Počas rozjímania si spomenul, že pri vlámaní do domu vdovy Kosinerovej, mu stráž vonka pred domom robil Barnabáš Sojka a tak Štedrý večer mohol tráviť v spoločnosti kamaráta, ktorému takto zabezpečil erárnu večeru. Začiatkom februára roku 1934 zasadal v Rimavskej Sobote súd. Ján Dorka si odnášal nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka a Barnabáš Sojka si šiel odsedieť ešte pár dní, lebo mu súd naparil len dva mesiace a započítala sa mu tiež vyšetrovacia väzba.
Ján Dorka predbehol dobu, lebo sa počas výkonu trestu premenil na kajúcnika a priznal, že minulého roku na železničnej stanici v Rimavskej Bani, odcudzil z vlaku odevné zvršky. Železničiari ho prichytili a tak zanechajúc lup sa mu podarilo uprchnúť. Prebehlo tak ďalšie vyšetrovanie a zistilo sa, že skutok sa naozaj stal. Ján Dorka menoval aj svojho komplica a tak sa opätovne postavili pred súd. Keďže k škode nedošlo, súd bol zhovievavý, Ján Dorka si odnášal pokutu vo výške 50 korún a Barnabáš Sojka vyviazol bez trestu.
Zdroje:
Gemer – Malohont zo dňa 3. 12. 1933
Gömör zo dňa 3. 12. 1933
Gömör zo dňa 4. 2. 1934
Gömör zo dňa 18. 3. 1934
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
