Menu
Hrnčiarstvo v regióne Gemer-Malohont má svoju bohatú históriu. V minulosti to pre mnohých ľudí bolo jediným zdrojom obživy. Avšak, ich výrobky boli známe na rozsiahlom teritóriu bývalého Uhorska či Rakúsko – Uhorska. Majstri tohto remesla boli všestrannými osobnosťami, bez profesionálnej kvalifikácie.
„Ale v intenciách uchovania tradícií oplývali vysokou dávkou zodpovednosti,“ uviedla riaditeľka Gemersko-malohontského múzea Oľga Bodorová, ktorá prednedávnom vydala hodnotnú publikáciu práve o hrnčiarstve v historickej stolici Gemer-Malohont, predovšetkým v jej západnej časti – v Suchánskej doline. Podľa jej slov sa aj tento druh remeselnej výroby dedil z generácie na generáciu bez sprostredkovania písma, až kým hrnčiar - učeň nedospel do štádia majstra a postupného osamostatnenia sa.
„Hrnčina, pochádzajúca z bývalých gemersko-malohontských dielní, bola známa na rozsiahlom teritóriu bývalého Uhorska, či Rakúsko – Uhorska (Slovensko, dnešné Maďarsko, Rumunsko, Srbsko, Ukrajina, Poľsko a v 19. storočí aj Rakúsko). Zachovaný zbierkový fond gemersko-malohontskej hrnčiny v našich, ako aj zahraničných múzeách východnej Európy, je rozsiahly a diferencovaný. Cenným svedectvom o tomto poznatku je zastúpenie keramickej produkcie na rozsiahlom území, ktorého genézu treba hľadať takmer v každom múzeu juhovýchodnej Európy,“ priblížila riaditeľka s tým, že takto môžeme hrnčinu z bývalej stolice objaviť nielen na Slovensku, ale aj v mnohých múzeách v zahraničí.
Čím kratšia životnosť, tým lepšie
Pre keramické výrobky je charakteristická krátka životnosť, ktorá bola dôvodom ich častého reprodukčného procesu. „V tradičnej kultúre vidieka v nedávnej minulosti, v priebehu 18. až po začiatok 20. storočia, znamenali tieto opakujúce sa intervaly krátkej životnosti hrnčiarskeho tovaru stabilnú prosperitu výrobcom, pre ktorých bolo hrnčiarstvo častokrát jediným zdrojom obživy,“ ozrejmila Bodorová. Ako dodala, toto tvrdenie sa zvlášť vzťahuje na hrnčiarske produkty, ktoré sa v obciach, v ktorých sa výskum realizoval (Hrnčiarske Zalužany, Sušany, Pondelok a Veľká Suchá, dnes Hrnčiarska Ves a čiastočne Ožďany), nachádzajú ojedinele. Už v počiatkoch založenia Gemersko-malohontského múzea v roku 1882, boli v ňom zastúpené aj zbierky hrnčiny.
Podľa riaditeľky dnes, najmä po akvizíciách počas posledných 45 rokov, patrí fond gemersko-malohontskej keramiky k jedným z najpočetnejších fondov na Slovensku. Z hľadiska lokalít sú v múzeu zastúpené hrnčiarske obce Šivetice, Držkovce, Sušany, Pondelok, Veľká Suchá, Hrnčiarske Zalužany, Rimavská Sobota, Padarovce, Ožďany, Veľké Teriakovce, Meliata, Licince, Strelnice, ako aj keramika mestských hrnčiarskych dielní v Rimavskej Sobote, Muráni a Rožňave. „Je potešujúce, že v roku 2019 múzeum do svojich zbierok získalo kolekciu hrnčiny zo Suchánskej doliny od akademického sochára Mariána Polonského,“ dodala.
Hrnčiarstvo, a všeobecne výrobky z hliny, bolo jedným z najdôležitejších druhov remeselnej domácej výroby v tejto časti stolice. „Remeslo vykresľujem na pozadí nedávnej minulosti, keď hrnčiarske produkty so značkou gemerská hrnčina, boli nenahraditeľným sortimentom v širokom kontexte juhovýchodnej Európy. V súčasnosti je v regióne tento druh výroby prakticky na zániku. Malé svetielko však stále svieti pri dvoch keramičkách, ktorými sú Danka Bakšová a Pavlína Kortišová,“ avizuje Bodorová a dodáva, že okrem uvedených hrnčiarok, ku kompletnosti keramickej tvorby patrí aj tvorba akademického sochára Ondreja Priatka (1947), ktorý sa narodil v Sušanoch a celý svoj profesijný život sa venoval keramickej tvorbe.
Viac o hrnčiarstve v historickej stolici Gemer-Malohont sa môžete dočítať v publikácii s názvom Hrnčiarstvo v Suchánskej doline.
Zdroj: Rimava.sk FOTO: Oľga Bodorová
