Menu
Rimavská Sobota, mesto, ktoré kedysi prekvitalo priemyslom. Jeho začiatky však majú základ v remeselníkoch, ktorých sa by dalo v 19. storočí počítať na desiatky až stovky. V tom čase bolo mesto plné stolárov, zlatníkov, kožušníkov, obuvníkov, pekárov či krajčírov. Dokonca čutoráši – výrobcovia plochých, okrúhlych drevených fliaš – a ich výrobky čutory nemali svojou veľkosťou a tvarom v Uhorsku páru.
„Najvynikajúcejšie sú však pekárky pečúce chlieb, vedia ho zhotoviť taký chutný a mäkký, že v celom kráľovstve páru nemá. Svoje majstrovstvo držia v tajnosti tak silno, že ani tí, čo sa u nich vyučili, nedokážu ich prácu napodobniť. Len poľským príchodiacim sa náš chlieb nevidí. Vidiac raz, že tento i mlieko celkom vpije, rukou ho z neho vyžmýkali a chlieb dali stranou,“ píše Samuel Kollár v monografii o meste.
„Obydlia a prevádzky remeselníkov dostávali v rámci urbanistického riešenia mesta svoj priestor v uliciach za Hlavným námestím a na okraji mesta v blízkosti rozvetvených ramien rieky Rimava,“ uviedla pre Rimava.sk Oľga Bodorová, riaditeľka Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote. Podľa jej slov rozvoj priemyslu v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia prudko zasiahol i do života mesta. Ako ďalej uviedla, k jednej z prvých moderných tovární patrí konzerváreň, ktorú založili v roku 1902. V jej blízkosti už v roku 1902 stála prvá mestská elektráreň. Konzerváreň spracovávala poľnohospodárske produkty z okolia a jej dvojpodlažná budova stojí dodnes. „V telefónnom zozname Rimavskej Soboty mala konzerváreň medzi prvými aj telefónnu linku,“ priblížila Bodorová.
Medzi ďalšie fabriky v meste patrila Mliekareň, ktorá v roku 1948 stála na bývalej Garbiarskej ulici, ktorá už dnes neexistuje. V meste bola známa aj továreň na ocot. Na Mlynskej ulici vznikla zlievareň na píly a oceľové náradia a na dnešnom Námestí Š. M. Daxnera postavili elektráreň. Podľa riaditeľky v meste a jeho okolí pracovali aj dve mestské tehelne. „Jedna sa nachádzala v miestnej časti „Tormáš“, ktorú určitý čas prevádzkovala rodina staviteľa Tótha. Vtedy v tehelni okrem tehál vyrábali aj škridlice a drenážne rúrky. K jej modernej výbave v roku 1958 patril motor Ganz, lis na tehly, vodná pumpa, dynamo, transformátor a okrúhla pec so štrnástimi komorami,“ ozrejmila a dodala, že druhá mestská tehelňa stála v Tomašovej a v meste bol tiež funkčný bitúnok.
Začiatok 20. storočia s novým výdobytkom
V Rimavskej Sobote nechýbala ani píla a parný mlyn, postavili ich pri železničnej stanici na začiatku 20. storočia, neďaleko nemocnice existovala hrnčiarska škola. Nechýbala ani elektráreň, tá prvá mestská začala dodávať elektrinu v roku 1902. „Vodovod ako nový výdobytok 20. storočia dali do prevádzky v meste v roku 1900 a v roku 1958 ho rozšírili. Voda pritekala z prameňa známeho pod názvom „Vyvieračka“ z Vyšného Skálnika,“ poznamenala Bodorová. Ako podotkla, mesto sa po zavedení elektrického prúdu výrazne a neuveriteľne rozsvietilo a na uliciach sa objavili prvé stĺpy elektrického vedenia. Elektrickú energiu využívali okrem domácností aj novovznikajúce fabriky v meste. „V roku 1910 však vyrobená elektrická energia nepostačovala kryť požiadavky mesta, a preto sa mestskí radní rozhodli odkúpiť právo výroby elektrickej energie,“ povedala s tým, že dvojpodlažnú budovu Mestskej elektrárne s výrazným nápisom na fasáde Városi Villamos Telep postavilo mesto ešte pred rokom 1914 a budova stála na dnešnom Námestí Š. M. Daxnera. Tempu doby však postupne ani tieto malé elektrárne nestačili.
Niektoré fabriky zanikli, iné fungujú dodnes
Po oslobodení, najmä však v druhej polovici 20. storočia, došlo k prudkému vzostupu hospodárskeho, sídelno-urbanistického i spoločenského života Rimavskej Soboty. „Vznikol rad nových moderných výrobných podnikov – mliekareň (1948), tabaková továreň (1957), cukrovar (1965), pivovar (1966), mäsokombinát (1977), mlyn a pekáreň (1980) a iné. Po roku 1989 niektoré z nich upadli a väčšina zanikla, niektoré sa rozvíjajú aj v súčasnosti,“ ozrejmila riaditeľka.
Tá, ktorá pôsobí aj dnes je konzerváreň. Vznikla v roku 1902. V dvojpodlažnej klasicistickej budove spracovávali poľnohospodárske produkty z blízkeho okolia. „Výroba v konzervárni sa od začiatku orientovala na spracovanie mäsa, ovocia a zeleniny. V rokoch medzi dvomi svetovými vojnami istý čas okrem ovocných a zeleninových konzerv vyrábali aj cukrovinky, zatiaľ čo v rokoch II. svetovej vojny konzerváreň spracovávala výlučne mäso,“ spomenula Bodorová a dodala, že počas II. svetovej vojny pôvodné stroje odvliekli Nemci.
Po roku 1946 bola továreň vybavená novým strojovým vybavením. Ako doplnila, konzerváreň po oslobodení premenovali na podnik FATRA, n.p., neskôr na RISO, n.p. a pod týmto nezmeneným názvom vyrábajú lekváre, džemy, marmelády a ovocné nátierky.
Zdroj: Rimava.sk
